Malinche
Malinche
Román
Žáner: sci-fi, dráma, psychologický
september 2016
2., prepracované vydanie kontroverzného románu. Čitateľ si kladie otázku: Čo je fantázia a čo skutočnosť? Viac o knihe >>
Cena: 5,90 €
Hlavný hrdina sa bráni tomu, aby sa stal obeťou modernej doby – obeťou siete. Pre mnohých ľudí je posielanie správ jediný spôsob komunikácie. Milióny ľudí miesto toho, aby sa stretávali, si posielajú správy. Najhoršie na tom je to, že sa ani nechcú stretnúť. Nepociťujú potrebu osobného kontaktu. Akoby z ľudí postupne odchádzali emócie. Začínajú sa prispôsobovať modernej dobe. Možno je to aj tým, že stratili chuť stretávať sa, lebo svet je stále horší a zákernejší. Boja sa komukoľvek dôverovať. Bezpečne sa cítia iba keď sú sami! Človek je spoločenský tvor a zdá sa, že sieť sa stala pre neho ideálnym prostriedkom. Je to istý spôsob ochrany a súčasne mu umožňuje komunikáciu – no za akú cenu...
Ukážka z knihy
KAPITOLA 4
Listoval som v starej knihe, ktorú som pred pár dňami objavil v knižnici, a ani neviem, prečo ma zaujala. Náhodou som medzi stránkami knihy našiel kúsok papiera preloženého napoly. Papier bol veľmi krehký, pripomínal mi krídla motýľa. Keď som ho otvoril, našiel som v ňom vylisovaný štvorlístok. Kto ho tam dal a prečo? Nikdy sa to nedozviem. Pomyslel som si, ten človek asi márne hľadal šťastie, keď sa správal tak detinsky. Natrafil som na citát jemne podčiarknutý ceruzou: Spoznáte ho podľa jej večného úsmevu, ktorý v kútiku úst prehlbuje malý záhyb horkého smútku. Knihu som odhodil v mrzutej nálade. Larson mi povedal: „Kapitán, môžete sa modliť ku všetkým bohom, ktorých poznáte, môžete prosiť o pomoc každého, koho stretnete, aj tak všetko dopadne zle – ešte prv, než zomriete. Zmierte sa s tým čím skôr, vymažte si navždy nádej, všetky svoje túžby a očakávania a bude vám tak dobre ako ešte nikdy pred tým.“ Počúvol som a odvtedy som bol vyrovnaný a spokojný. Vnútorný nepokoj predo mnou ustupoval až do chvíle, keď Malinche odpálila prvú zo série náloží, ktoré mi rozvrátili duševnú rovnováhu. Odborník by iba smutne skonštatoval, že stavba má natoľko narušené základy, že ju nie je možné zachrániť, treba ju zbúrať, ale mne, obyvateľovi tejto stavby, nezostávalo nič iné, iba v nej zotrvať, riskovať, že mi padne na hlavu, lebo vysťahovanie nebolo možné. Nálož nečakane explodovala a spôsobila mi prvé vnútorné poranenia. Správa znela: 16. júna 2009 Musím ti povedať, že dnešné stretnutie bolo veľmi príjemné... až neočakávane... Vôbec som nepredpokladal, že prvý a k tomu ešte aj ústretový krok urobí ona. Bolo to ako telefonát, v ktorom vám oznámia, že výsledky testov sú negatívne a môžete byť pokojný, nemáte smrteľnú chorobu, že došlo k zámene vzoriek mi nenapadlo. Začali sme si pravidelne posielať správy. Písali sme si o sebe, o našich túžbach a želaniach, o tom, čo nám spôsobuje radosť a čo smútok; väčšinou sme si písali o tom, čo nám spôsobuje smútok, lebo radosť sme akosi nedokázali opísať, nepoznali sme ju. A tak sme sa radšej slovám tohto druhu vyhýbali. Boli sme obaja naladení na jednu vlnu, ktorá nás strhla so sebou a v budúcnosti sa zmenila na ľadový vodopád padajúci do priepasti. Ani raz sme sa nepokúsili o náznak radosti či spokojnosti, ktorá by nám nedovolila klesnúť na dno. Trvalo to niekoľko týždňov. Malinche bola veľmi uzavretá, akoby ju niečo trápilo. Jej správy boli stručné a často som si kládol otázku, ako je možné, že sa mi odhodlala napísať hneď po našom prvom stretnutí. Z jej správ som sa dozvedel, že žila sama s dcérou, prezradila mi, že pred rokom zažila vášnivý vzťah, ktorý sa skončil veľkým sklamaním. Malinche pre vzťah obetovala všetko, ale muž, ktorému verila, ju zradil. Odvtedy nachádzala zmysel života iba vo výchove dcéry. Vo svojom vnútri však stále cítila žeravý uhlík, pozostatok plameňa, ktorý musela nedobrovoľne udusiť. Vedela, že nebezpečenstvo požiaru stále trvá. Veľmi si to želala, no súčasne bola pripravená uhasiť ho. O vzťahu s Beatrix som jej písal len veľmi opatrne, nechcel som, aby si začala myslieť, že ma k manželke ešte viažu nejaké city, alebo že dokonca čakám, kedy sa ku mne vráti. V skutočnosti to bola pravda, ale po každej správe, ktorá mi prišla od Malinche, mi bola stále vzdialenejšia. Beatrix sa pomaly strácala ako loď na obzore. Želal som si, aby sa stratila naveky. Ktorýsi deň som na svoje veľké prekvapenie zbadal, že Beatrix odišla. Ani neviem kedy presne. Zmizla a odniesla si so sebou všetko, čo malo pre ňu nejakú cenu, nechala mi len nepotrebné haraburdie – nádej, staré túžby, zopár zbytočných očakávaní – nič cenné, čo by sa dalo speňažiť a čo by som mohol potrebovať k pokojnému životu, mi nenechala. Namiesto nej prišla Malinche a ona tým, čo mi zostalo, nepohrdla. Zrazu som bol ako potápač, ktorému sa minul na polceste k hladine kyslík. Snažil som sa to Malinche v správach opatrne naznačiť, ale asi už bolo neskoro. Nereagovala. Neskôr som si uvedomil, že nereagovala na nič. Akoby sa zľakla toho, že sa v prvej správe priveľmi otvorila, akoby sa bála, že to zneužijem a ublížim jej. Stiahla sa do ulity. Prichádzal mi už iba monotónny komentár opatrne triedených smutných zážitkov, ktoré občas spestrila opismi melancholických pocitov spôsobených večernou samotou. Akoby úmyselne prehliadala moje znamenia. Spočiatku som tomu neprikladal dôležitosť. Malinchine správanie som si vysvetľoval tak, že je zapríčinené uzavretosťou, ktorú spôsobilo sklamanie z jej predchádzajúceho vzťahu. Vravel som si: chce to čas. Videl som hlavne seba. Nová známosť mi zmenila život. Predchádzajúca sa vytratila – odplazil sa za Beatrix. Nahradil ju nový život. Boli v ňom neželané, dovtedy odvrhované a bezcenné veci. Ešte som sa s nimi iba zoznamoval a už mi spôsobovali problémy, ktoré prídu vždy, keď ich prijmete za svoje, a začnete si nimi vyplňovať samotu. Prestal som piť. Musím povedať na svoje ospravedlnenie, že som v minulosti nepil často, ale teraz som prestal piť úplne. Začal som pokojnejšie spávať. Môj pokojný spánok spočíval v tom, že som dokázal zaspať bez toho, aby som musel vynaložiť na prechod do stavu spánku energiu, ktorá mi večer už chýbala; jej neprítomnosť mi predtým nedovoľovala zaspať. Sieť som využíval iba na získavanie informácií. Už som po nej neblúdil iba tak – bezcieľne. Znova som v sebe objavil takmer zabudnuté nadanie. Raz ma zaujal časopis, ktorý bol položený na pracovnom stole. Na jeho zadnej strane bol vyobrazený hnedý kôň v kluse. Bezmyšlienkovite som zobral hárok čistého papiera a ceruzu, pozorne som sa zahľadel na fotografiu a nakreslil som jediným ťahom obrys zvieraťa. Začal som jeho ľavým zadným kopytom. Potom som papier položil na časopis: kresba sa takmer úplne kryla so siluetou koňa na fotografii. Zobral som nový papier, na chvíľu som zavrel oči, sústredil som sa a nakreslil som portrét ženy. Bola to iba skica, ale jej tajomný úsmev som vystihol takmer dokonale. Blížil sa víkend. Rozhodol som sa pozvať Malinche na obed. Navrhol som jej nedeľu. Súhlasila. Dohodli sme sa, že v sobotu si ešte spresníme miesto a čas stretnutia, no v ten deň mi na správu neodpovedala. Čakal som. Celé nedeľné doobedie som dokázal iba čakať. Hlavu mi začínali napĺňať zlé predtuchy, popoludní mi prišla správa: 28. júna Prepáč mi to, si veľmi citlivý muž a ja ti nechcem ublížiť. Pravdou je, že ešte stále mám v srdci niekoho iného a neviem s tým nič urobiť, a preto sa už nemôžeme stretnúť. Bolo to, akoby mi Malinche vrazila nôž do srdca – až po rukoväť. Mala jednoduchú úlohu. Vôbec som sa nebránil. Nechcel som. V okamihu, ako mi prenikla čepeľ do tela, Malinchina ruka sa dotkla mojej hrude. Veľmi som túžil po jej dotyku, po akomkoľvek jej dotyku. Úder jej malíčka, ktorý obopínal rúčku noža tajil v sebe ostrú nehu. Pomyslel som si, prečo je na svete tak málo vrahýň? Veď ľahko môžu zniesť chlapa zo sveta. Podaktorí muži by im sami vložili do rúk dýku či revolver. Poslal som Malinche krátku správu. Nezostávalo mi nič iné, iba sa s ňou rozlúčiť. Nemalo zmysel, prosiť ju ako nejaký slaboch. Zaželal som jej veľa šťastia a žiadal som ju, aby mi už nepísala, lebo musím na ňu zabudnúť. Odvtedy neprešla jediná minúta, kedy by som netúžil poslať Malinche aspoň krátku vetu, ale musel som čakať. Bolo to zvláštne čakanie na správu, ktorú som od nej nechcel dostať, no súčasne som nemohol na ňu nečakať. Čakanie sa pre mňa stalo zmyslom života ako pre niekoho alkohol, práca alebo jedlo. Ak som sa pre nejakú činnosť nemohol sústrediť na čakanie, bol som podráždený, rýchlo som prácu dokončil a znova som pokračoval v čakaní. Vedel som, že medzi nami stála prekážka, ktorú musela prekonať Malinche. Zatiaľ to nedokázala. A ja som proti tomu mohol bojovať iba čakaním. Prestať čakať znamenalo prestať ju milovať. Kreslil som. Nič iné mi nezostávalo, nič iné som v tej chvíli okrem čakania nemal. Ani som nechcel mať. Kreslenie mi pomáhalo odpútať svoju myseľ od reality. Fungovalo to podobne ako alkohol, ktorý som odmietal. Nebolo to síce také účinné, lebo to bolo menej zhubné. Netušil som, že najťažšia skúška, pri ktorej mi nepomôže ani kreslenie, ma ešte len čaká. Bol som rád, že som po objavení Modrej planéty nevydal príkaz na vyslanie sondy, ktorá by na Zem priniesla informácie o objavení nového sveta. V snahe ušetriť posledných pár strojov, ktoré nám po prelete poľom asteroidov ešte zostali, som vyslanie správy na Zem stále odkladal. Neskôr som chcel poslať ucelenejšiu správu. Toto váhanie zachránilo Malinchin svet. Z úvah ma vytrhlo dunivé, tlmené vrčanie za chrbtom. Vychádzalo z mohutných útrob čohosi živého, ale nie ľudského. Pootočil som hlavu. Asi dva metre odo mňa stál obrovský čierny jaguár. Trochu mi pripomínal nekonečný vesmír obklopujúci našu loď. Oči mu svietili ako hviezdy, odrážal sa v nich modrý jas holografického displeja. Trochu sa zaklonil dozadu, ako keby sa chcel na mňa vrhnúť. Prikrčil sa, ale potom si nečakane ľahol na brucho a mäsitým červeným jazykom si oblizol koniec laby. Kapitán, posádka chce ísť domov, zavrčal. „A vy, Larson... vy čo chcete?“ Pošlite na Zem sondy s informáciami o Modrej planéte... všetky... A spolu s nimi aj našu pamäť. Keď sondy priletia na Zem dostaneme nové telá... „Prečo chcete, aby som to urobil?“ Objavili sme obývateľnú planétu. Ide o náš život... o život celého ľudstva! leopard zavrčal a vyceril vlhké tesáky, to vám nestačí? „Pozrite sa na tento čistý svet a na tie krásne bytosti. Nebude vám ľúto, že ich vyhubíme?“ Ak neobsadíme Modrú planétu, ľudstvo bude pomaly vymierať... vašou vinou! To vám nebude ľúto, kapitán? „Mne záleží na Malinche... nikto nemá pre mňa väčšiu cenu! Okrem toho, nezabúdajte Larson, že nič nie je večné... ani ľudská nesmrteľnosť...“ Ste blázon, kapitán! Veď Malinche je pre vás nedosiahnuteľná... sám ste sa o tom presvedčili. Načo túžiť po tom, čo nemôžete nikdy získať? „Človek nemusí dosiahnuť svoj cieľ, svoj objekt šťastia, aby bol šťastný. Stačí, ak nosí v sebe trvalú túžbu po tomto objekte – po osobe. Okolnosti mu nedovolia naplniť jeho sny, ale vedomie toho, že dosiahol tento stav, robí ho šťastným v jeho nekonečnom smútku.“ Vy ste Malinche poslali správu! Jaguár sa na mňa uprene pozrel, ale nečakal na odpoveď. Jeho svaly pod čiernou srsťou dosiahli nečakane ostré kontúry. Zviera vôbec nepotrebovalo prípravu na skok. Vymrštilo sa priamo z ležiacej polohy.