Malinche
Malinche
Román
Žáner: sci-fi, dráma, psychologický
február 2010
Spočiatku by sa nám mohlo zdať, že román nadväzuje na vedecko-populárne sci-fi témy, ktoré v poslednom čase zaplavili naše knižné trhy. No po podrobnejšom čítaní sa svet budúcnosti, vedeckých objavov, nových tiel, pamäťových čipov mení na príliš známy svet citov a spoločenských väzieb, ktoré aj napriek internetovej komunikácii nezanikajú. Viac o knihe >>
Cena: 4,90 €
Z historických zdrojov poznáme La Malinche aj pod menom Malintzin, Malinali alebo Doña Marina. Táto žena hrala dôležitú úlohu v dobytí Mexika španielskymi vojskami a stála po boku Hermana Cortésa, ktorý si ju vyvolil ako svoju družku. V debute Jozefa Hvišča ml. Malinche však nenájdeme odkaz na túto postavu mexickej histórie. Malinche, ako každá žena, je tu symbolom nerealizovateľných predstáv, objektom túžby a ilúzií, ktoré pomáhajú človeku prekonať životnú krízu, zmieriť sa s rozchodom a veriť v nádej – v príchod nového vzťahu. Takto by sa dala definovať ústredná téma románu Malinche. Samozrejme, je to len jedna z množstva motívov a vedľajších dejových línií či formálneho bohatstva tohto románu. Jeho backgroundom je svet, v ktorom prestala existovať smrť, no ako následok tohto javu „mnohí stratili vieru v lásku, lebo nemali koho milovať a stratili aj strach zo smrti. Nezostalo im nič, v čo by verili – boli bez budúcnosti.“ Autor v knihe používa niekoľko formálnych prvkov, ktoré sa objavujú v literatúre na prelome 19. a 20. storočia. Je to predovšetkým princíp tzv. Ich formy, známy z diel expresionistov, zdvojenie, resp. až strojenie ústrednej postavy či neustále nepredvídané posúvanie sa v čase. Centrom románu je korešpondencia, ktorú vedie hlavná postava, resp. hlavné postavy – Dalton a Denis s viacerými ženami naraz. No v podstate všetky ich charakterové vlastnosti sa stretávajú v postave Malinche, ktorá predstavuje ten chýbajúci článok vzťahu muža a ženy, tú ideálnu bytosť, ktorá však existuje iba dovtedy, kým sa s ňou nestretneme osobne. Román Malinche je na jednej strane tvorený svetom fantázie, ktorá až príliš reálne naznačuje budúcnosť Zeme a jej environmentálne problémy, no na druhej strane sa vracia do vnútra človeka, k jeho citom a psyché, a tým naznačuje mnohé paralely so súkromným životom autora. Listy, ktoré sú obrazom hlbokých citov a hľadania významu konania, analyzujú vzťah muža a ženy na začiatku 21. storočia – odcudzenosť, neosobnosť a strach z osobného kontaktu. Autenticita výpovede je až hrozivo reálna a my si dávame otázku: čo ak je na tom niečo pravdy?
Ukážka z knihy
1
Dnes by som mal podľa nášho kalendára osláviť narodeniny. Pri raňajkách mi Larson, technický adjutant výpravy, kedysi malý, tučný chlapík, o ktorom bolo známe, že sa k svojim telám správal veľmi bezohľadne, prezradil, že posádka na moju počesť ako obvykle pripravila oslavu. Zatváril som sa namrzene. Tušil som, že oslavu využijú na to, aby sa ma pokúsili obmäkčiť. Nenávidel som tento deň, i keď po toľkých stáročiach by sa dalo očakávať, že si naň konečne zvyknem. Larson jediný mal povolené počuť moje myšlienky, keď som sa chcel s niekým rozprávať. – Nebojte sa, kapitán, – povedal ticho, – vzdialili sme sa už dostatočne ďaleko. Vedel, že v týchto chvíľach myslím na svet, ktorý som musel opustiť, na jeho krásu, ktorá mi navždy zostane v pamäti, že sa hnevám predovšetkým na seba, na svoje neuvážené rozhodnutia, ale aj na túto výpravu, na všetko... Spôsobil som škody, ktoré mi nikto nemohol odpustiť. – Bude to malá oslava, nič veľké, – zdôraznil slovko malá. – Nepokazte nám radosť, – prosil úlisným tónom. – Dobre, dobre, nič veľké... teraz neotravuj, – pomyslel som si. Larson počul, že myšlienkami som celkom inde a zmĺkol. Pozeral som sa cez jedálenské okno, na ktoré sa lepila tma s takou nástojčivosťou, akoby prenikla dovnútra lode. Zvierala mi hruď. Želal som si, aby som znova uvidel žiariť belasú aureolu, ktorá doprevádzala sýtu farebnú krásu Modrej planéty. V tom okamihu som pocítil takmer neodbytnú žiadostivosť, aby ma neoddeľovalo studené sklo mohutného oválneho priezoru. Aby som konečne dosiahol pokoj, aký môže poskytnúť iba čierny vesmír. Naša vesmírna loď Leonardo sa rútila mŕtvou prázdnotou už celú večnosť. Predstava, že sa vznáša v tieni modrej planéty, pripomínajúc vtáka plachtiaceho vo vzdušnom prúde, bola takmer neskutočná. A tie svitania! Sklo priezoru zmodralo, ako keby sa loď ponorila do oceánu a v jeho hĺbke som zazrel belasú planétu. Odvtedy, ako sme sa usadili na jej obežnej dráhe, sledovali sme úchvatný farebný obraz každých stodesať minút. Potreboval som na chvíľu vypnúť. Vrátil som sa do svojej izby, obliekol som si športový odev a vošiel som do miestnosti, ktorá sa nachádzala na druhej strane chodby. Bola preplnená športovým náčiním. Pravdaže, Larson ma nevedel nikdy pochopiť a vždy, keď počul ako trénujem, prekvapene poznamenal: – Nerozumiem, prečo dvíhate to hlúpe železo, kapitán, veď si môžete objednať telo, aké len chcete. Rozcvičil som sa a oboma rukami som uchopil veľkú osemdesiatkilovú činku. Raz, dva, tri... Urobil som dvanásť bicepsových zdvihov. Výborne! Moje nové telo pracovalo bezchybne. Chvíľu som oddychoval, potom som prihodil na každú stranu činky desaťkilový kotúč. Zaumienil som si, že znovu urobím dvanásť zdvihov. Raz, dva, tri... Urobil som štrnásť! Pokúsil som sa spomenúť si, kedy sa vedcom podarilo prvý raz zálohovať ľudskú pamäť, pocity a emócie v elektronickej podobe a potom preniesť do mozgu nového tela a oživiť ho. Bolo to pred vyše ôsmimi tisícročiami! A teraz je to úplne bežný zákrok. Odpradávna sme snívali o nesmrteľnosti a keď sme ju konečne dosiahli, prihlásil sa neodvratný zánik Slnka. Oveľa skôr, ako predpovedali vedci! Ani vyspelé technológie nedokázali zastaviť blížiaci sa koniec. Daň za našu trúfalosť? Asi trest za to, že sme stratili rešpekt pred smrťou. Je to možno prirodzený vývin, dôsledok našich činov ako je fakt, že nášmu štvornohému miláčikovi môže firma na objednávku vpraviť ľudský mozog. Na ulici stretneme hovoriaceho jeleňa – živú reklamu na poľovnícke zbrane a podobné ohavnosti. Potom prídeme domov, privíta nás priateľka – klon istej topmodelky s dokonalými mierami, za ktorú sme zaplatili nekresťanskú sumu, a zrazu si začneme pripadať ako úchylní maniaci. Po tom všetkom musel nasledovať zánik bez ohľadu na to, či sme, alebo nie sme nesmrteľní. Až doteraz som si myslel, že za našu skazu sú zodpovední naši predkovia. Bezohľadne znečistili Zem, ktorá pomaly umierala. Keď sme si to uvedomili, nič sa už nedalo napraviť. Teplota na zemi v dôsledku skleníkového efektu nadmerne vzrástla, došlo k postupnému roztápaniu ľadovcov. Hladiny morí sa zdvihli, zaplavili mnohé územia, znehodnotili úrodné plochy a zdroje pitnej vody. Prímorské krajiny stratili viac než jednu tretinu zo svojho územia. Medzinárodná skupina vedcov v roku 2387 zostrojila vesmírne potrubie, ktorým začali odčerpávať morskú vodu do vesmíru. Trvalo dvesto rokov, kým hladina oceánov klesla na pôvodnú úroveň. Medzitým koncentrácia znečistenia atmosféry dosiahla takú úroveň, že ovzdušie v preľudnených oblastiach sa stalo nedýchateľné. K tomu sa pridali teplotné výkyvy, dažde, záplavy, víchrice a hurikány spôsobené prehriatím atmosféry. Vedci navrhli projekt Zelený dáždnik – na najcivilizovanejších územiach sa začali stavať kupoly s umelou atmosférou. Koncom druhého tisícročia boli už všetky obývané oblasti zakryté Zeleným dáždnikom. Odcvičil som ešte dve série a vrátil som sa do izby. Na stene visela zväčšená reprodukcia štúdie Vitruviánskeho muža – symbolu našej misie. Zahľadel som sa do očí päťdesiatnika s hlbokými vráskami na lícach, ktorý mal postavu dvadsaťročného mladíka. Opäť ma prekvapila súvislosť medzi kresbou starou tisíce rokov a súčasnosťou. Od vzniku tejto geniálnej kresby ubehlo veľa času a ľudstvo prešlo dlhým vývinom. Až donedávna som si myslel, že toto smerovanie bolo nezvratné. Nikdy som neveril v Boha, no poznanie omylu – poznanie existencie nového sveta – ma prinútilo uvažovať o viere.