Lovec spomienok
Lovec spomienok
Román
Žáner: sci-fi, thriller, dráma
február 2017

Lovec spomienok je tretí román Jozefa Hvišča ml. Autor zostáva verný vedeckej fantastike, no tentoraz v jeho diele chýbajú vesmírne lode a cudzie civilizácie. Zvolil si nemenej zaujímavú tému – cestovanie v čase. Začína sa pátranie po cestovateľoch, ktorí k nám prichádzajú z budúcnosti. Podarí sa skupine odvážlivcov získať stroj času? Viac o knihe >>

Cena: 5,40 €

Ukážka z knihy
Kapitola:
V pasci
Okrem ulíc, ktoré tornádo zasiahlo, sa mesto Brownsville veľmi nezmenilo. Denis prešiel okolo bielej budovy okresného súdu, potom cez park a zaparkoval pred prízemným domčekom redakcie novín The Brownsville Herald. Pri dvojkrídlových presklených dverách zazvonil. O chvíľu mu prišlo otvoriť mladé asi dvadsaťročné dievča. Denis sa predstavil. „Hľadám Mercedes Martinezovú.“ „Dnes tu nie je,“ pokrútilo hlavou dievča, „má dovolenku.“ „Potrebujem s ňou súrne hovoriť,“ naliehal Denis. „Nechajte mi na vás kontakt, zavolá vám.“ „Vy ste ma nepochopili, musím s ňou hovoriť hneď teraz!“ „Ale ja vám nemôžem dať jej telefónne číslo,“ nervózne namietlo dievča. „Nemusíte, ja ho mám, len sa mi rozbil telefón. Stačí, keď jej zavoláte, a poviete jej, že som prišiel.“ Dievča zaváhalo, ale potom prikývlo. „Ako ste vraveli, že sa voláte?“ „Povedzte jej len Denis.“ O chvíľu sa vrátila a usmiala sa. „Poďte ďalej, chce s vami hovoriť.“ Denis úsmev opätoval. „Vravel som vám...“ Prešli chodbou do veľkej kancelárie s kójami, v ktorých pracovalo niekoľko redaktorov. Na chvíľu zodvihli zrak od počítačov a potom sa znova vrátili k svojej práci. Dievča podalo Denisovi telefón. „Už som si myslela, že sa mi neozvete,“ povedala Martinezová. „Bol som v Japonsku,“ odvetil Denis. „Vrátil som sa len včera.“ „No teda, a dnes ste v Brownsville,“ milo sa zasmiala. „Budete mi musieť o všetkom porozprávať. Nadiktujem vám moju adresu, prídete na kávu, dobre?“ Denis si poznačil ulicu, poďakoval sa dievčaťu a odišiel z redakcie. V aute zadal do navigácie adresu. Martinezová bývala len kúsok od redakcie v okrovom bungalove so šikmou strechou. Keď zaparkoval, vyšla na terasu a nesmelo mu zamávala. „Trochu ste schudli,“ povedala s úsmevom a podala mu ruku, keď zastal na schodoch. „Zato vy ste sa vôbec nezmenili,“ polichotil jej, ale v zásade sa nemýlil. Znova mala oblečené džínsy a biele tričko, tak ako prvýkrát, keď ju Denis stretol. Vlasy mala trochu rozstrapatené. Dom bol zariadený skromne, starým nábytkom. V obývačke Denisa privítala trojfarebná mačka. Stála bez hnutia a uprene na neho hľadela. Chvostom pomaly hádzala zo strany na stranu. Pohľad nemala vystrašený, skôr zvedavý. Akoby si kládla otázku, čo je to za človeka, ktorý sa zjavil v jej dome. „To je Rita,“ povedala Martinezová. „Na chvíľu vás s ňou nechám samého, idem urobiť kávu. Ako ju pijete?“ „Bez cukru a bez mlieka, prosím,“ odvetil Denis a rozhliadol sa. „Ako bolo v Japonsku?“ spýtala sa Martinezová, keď sa vrátila s podnosom. Mačka sedela opodiaľ a neprestajne na Denisa zízala. „Vám by sa tam asi nepáčilo, lebo v mnohých bytových domoch majú Japonci zakázané chovať domáce zvieratá,“ poznamenal Denis, „a stále používajú fax.“ „To by sa mi naozaj nepáčilo,“ zasmiala sa Martinezová. „Neviem si predstaviť, že by som z redakcie niekomu mala poslať fax.“ „S prácou ste spokojná?“ „Spokojná,“ odvetila po krátkom zaváhaní a odpila si z kávy, „ale už to nie je to, čo kedysi. Držať krok s mladšími redaktorkami je stále náročnejšie... starnem.“ „Mne sa to nezdá,“ podotkol Denis. „Možno vám nie, ale ja to tak cítim. A vy?“ „Snažím sa na to nemyslieť a veľa pracovať,“ povedal Denis. „Viete o tom, že máme veľa spoločného?“ „Viem, i preto ste mi sympatická,“ odvetil Denis a usmial sa. Martinezová na chvíľu sklopila zrak. „Dáte si pivo?“ „Áno, ďakujem.“ „Odkiaľ pochádzate?“ spýtala sa, keď sa vrátila z kuchyne a podala Denisovi fľašku piva. „Z Kanady.“ „A rodičia?“ „Nie som s nimi v kontakte.“ „To mi je ľúto,“ povedala potichu. „Môj otec bol Latinoameričan, nikdy som ho nepoznala, matka žije tu neďaleko, v Monterrey.“ „Ako často sa stretávate?“ „Nie často, asi raz za pol roka. Má nového priateľa, tiež Latinoameričana, necítim sa dobre v jeho prítomnosti. Matke som to nepovedala, veď ak je spokojná ona...“ „A ako sa má ten policajt, ktorému ste sa tak páčili?“ spýtal sa oživene Denis. „Myslíte Jamesa?“ zaklonila hlavu a rozosmiala sa. „Pracuje stále na polícii a čo sa týka mňa, napokon to vzdal a oženil sa s nejakou operátorkou.“ Za domom sa ozval tlmený buchot. Denis spozornel. „To budú deti od susedov, stále vymýšľajú nejakú neplechu. Minule som sa musela ísť na ne sťažovať, lebo naháňali Ritu, našťastie, jej neublížili,“ pozrela sa na mačku, ktorá opätovala jej pohľad a prižmúrila oči. „Nepôjdeme to skontrolovať?“ poprosil ju Denis. „Dobre,“ súhlasila Martinezová a vstala. „Mám zadné dvere, možno som ich zle zatvorila a v prievane búchajú.“ Prešli cez chodbu do malej miestnosti, ktorá slúžila ako práčovňa a zároveň miestnosť na uskladnenie potravín. Na konci boli dvere. Martinezová potlačila kľučku. „Sú zamknuté.“ Otočila kľúčom a dvere otvorila. Denis uvidel malý dvor. V rohu bol opretý starý bicykel, nejaký nábytok s olupujúcim sa náterom a zopár zaprášených plastových vedier. „Nik tu nie je,“ prehodila nedbanlivo Martinezová. Denis rýchlo zavrel dvere a zamkol. „Zdáte sa mi nepokojný,“ poznamenala. „Nie som,“ namietol Denis, „len mám rád vo veciach jasno.“ Vrátili sa do obývacej miestnosti. Denis dopil kávu a pozrel sa na hodiny zavesené na stene. „Pomaly sa budem musieť s vami rozlúčiť.“ „Myslela som si, že ešte zostanete.“ Martinezová sa na neho sklamane pozrela. „Kam chcete ísť... teraz?“ „Musím si pohľadať nejaký hotel, kým nie je tma.“ „Môžete prespať u mňa,“ neisto mu navrhla, „samozrejme, ak vám to nebude prekážať.“ Zazvonil telefón, ktorý mala Martinezová položený na stole. „Asi z redakcie,“ namrzene ho vzala do ruky. Denis napäto sledoval Martinezovej tvár. Zatvárila sa prekvapene, potom sa pozrela na Denisa a podala mu telefón so slovami: „Volá váš priateľ... Cox. Vy ste mu dali moje číslo?“ spýtala sa. V hlase jej bolo cítiť výčitku. „Nikomu som vaše číslo nedal,“ odvetil Denis a zobral si telefón. „Ahoj, Denis,“ zaznel povedomý hlas, „môžem ti tykať?... Ak ti to, samozrejme, neprekáža.“ „Nezačal si mi tykať náhodou už v Japonsku?“ spýtal sa Denis chladným hlasom. „Mám pocit, akoby sme sa poznali celú večnosť, Denis.“ „Ako ťa mám volať?“ „Cox... volaj ma Cox,“ ozval sa líškavo. „Nedostaneš to, zbytočne sa namáhaš,“ povedal tvrdo Denis. „Prečo mi nechceš dať to, čo mi patrí?“ „Lebo si vrah! Zastrelil si Johna, Connora a Ázijčana, ktorý bol s ním,“ odsekol drsne Denis. „Bol som v roku 1879 v Tombstone,“ zachechtal sa Cox, „a nechci vedieť, čo tam robili so zlodejmi koní.“ „Si chorý,“ odvetil Denis. „Máš na mysli nejakú konkrétnu chorobu?“ spýtal sa prekvapene Cox. „Kašli na to, stroj času ti nedám. Buď tu skapeš, alebo sa prihlásiš na políciu a dostaneš doživotie. Vyber si.“ Telefón na chvíľu zmĺkol. Denis počul len vzdialené dýchanie a potom sa Cox ozval so zlovestným tónom v hlase: „Vieš, kde som, Denis?“ „Nie, a ani ma to nezaujíma.“ „Som v meste Brownsville v jednom smradľavom bare, ktorý je plný Latinoameričanov. Pri pohľade na nich som si pomyslel, že sú to ožrani a gauneri, ale mýlil som sa. Sú to veľmi priateľskí ľudia. Keď som im povedal, že hľadám Mercedes Martinezovú, dal som im jej telefónne číslo a zaplatil som im zopár pohárikov tequily, zistili mi, kde býva. Hovorím ti to preto, lebo beztak by si vedel, že som nablízku, náramok by ti začal svietiť.“ Cox sa odmlčal a potom dodal: „Nechceš zmeniť svoje rozhodnutie?“ Denis skontroloval stroj času – displej nesvietil. Zrušil hovor a spýtal sa Martinezovej: „Komu ste dali svoje telefónne číslo?“ „Nikomu,“ odvetila vystrašene, „len nejakej žene vo vašej firme, do ktorej som mala presmerovaný hovor, keď som sa vám nevedela dovolať.“ „Máte zbraň?“ „Nemám,“ pokrútila hlavou. „Potrebujem váš mobilný telefón.“ Martinezová mu ho ochotne podala. „Musíme okamžite odísť!“ prikázal jej Denis. „Vezmite si len peniaze!“ „A Rita?“ „Dobre, i mačku. V čom ju prenášate?“ „V práčovni je prepravka.“ „Idem po ňu.“ Denis sa rozbehol do zadnej miestnosti. Mačka vyplašene vyskočila a zaliezla pod sedačku. Denis sa vrátil s prepravným boxom a uvidel Martinezovú, ako čupí a pozerá sa pod nábytok. „Čo sa stalo?“ spýtal sa nervózne. „Rita sa ukryla.“ „Nemáme veľa času,“ súril ju Denis, „skúste ju prilákať na žrádlo.“ Pozrel sa na náramok. Displej sa začal rozsvecovať. Martinezová priniesla mäsovú konzervu a otvorila ju. Rita si oblizla fúzy a váhavo sa prikradla ku konzerve.